Európa nemá právo súdiť Rusko!

Naposledy som bol v Európe v roku 1993 – v Bruseli a Varšave. Študoval som tam. V USA – v roku 1994. Študoval som aj na univerzite v hlavnom meste štátu Missisisppi, v Jacksone.

Samozrejme, to, čo som videl, ma úplne šokovalo. Z chudobného a špinavého perestrojkou otráveného Uľjanovska ocitnúť sa v roku 1993 v čistom, úhľadnom a pokojnom Bruseli bol naozaj šok. Najviac ma zaskočili dva momenty: potravinový supermarket a to, ako skoro ráno umývacie autá čistili  bruselské ulice. Dojmy boli naozaj silné a celkovo mesto pôsobilo veľmi upravene.

Supermarket s potravinami, kaviarničky, reštaurácie – to všetko na mňa pôsobilo ako z inej planéty a potvrdzovalo perestrojkové tézy o škodlivosti Ruska a úbohosti nášho života,  aj  celej našej ruskej podstaty. Potom som sa náhodou zatúlal do slepej uličky asi desať minút od centra Bruselu. Bolo tam veľa Arabov a Afričanov. Špina, rozbité okná na fasádach domov, revúce tlupy výrastkov, jamy na chodníkoch… Šok prvých dojmov začal strácať na ostrosti.

Štúdium trvalo dlho a čas všetko rozostavil na svoje miesta. Ukázalo sa, že polícia bije občanov obuškami za prechádzanie ulice na červenú. Pravda, opitých a v noci. Ale pred mojimi očami… Občana to bolelo, mne ho bolo ľúto, ale v Európe bol poriadok.

Často sme sa stretávali s vedúcimi rôznych úrovní u nich  v pracovniach, v kaviarňach a v reštauráciách. Vždy vecne a v pracovnom čase. Pili sme vždy! Pivo, aperitív, víno, koňak… V tom čase  som bol aj v Rusku vedúcim pracovníkom – no toľko som nevypil! Aspoň v  pracovnom čase určite nie! Ani moji spoločníci nepili. Vtedy vo mne začal hlodať červík pochybností o historickom alkoholizme Rusov. Aspoň pokiaľ ide o Belgičanov.

Neskôr nasledovala Varšava, tiež v roku 1993. Luxusný hotel Mariott. Špinavé mesto, drzé a otravné prostitútky. Nijaké pozitívne dojmy. Žiadalo sa ísť domov, do Uľjanovska.

Po návrate, ako je zvykom, sme hodnotili. Pokojne a rozvážne.

1. Dobre si teda žijú… Dobre jedia, pokojne spia. Veľmi si samých seba vážia. Vlastné dejiny a štát. Sú veľmi dobre informovaní o svojich predkoch, o výnimočnosti svojich vládcov.

2. Je pre nich veľmi dôležité zaujať ten správny postoj, hovoriť správne slová. Tých, čo nesúhlasia —  vyháňajú. Dovoľujú slobodne hlásať svoje názory a potom — vyháňajú.

3. Majú veľmi veľa peňazí. My toľko nemáme.

A ešte niečo. Vtedy v roku 1993 sme sa prvý raz kriticky zamysleli nad perestrojkou. Objavili sa prvé pochybnosti. Ale autorita Európy zostávala stále vysoká – reálne bola príkladom premysleného a uvážlivého spôsobu života svojich občanov.

Práve v roku 1993 sme po prvý raz začali sústredene študovať ruské dejiny. V archívoch, podľa kníh serióznych autorov. Noviny a časopisy pre nás prestali byť zdrojom vedomostí. Lebo práci s médiami nás učili Európania. Učili tomu, ako oni narábajú s faktami, ako vytvárajú obraz pre občana. Ich lekcie boli pre nás hlavným šokom a hlavným dojmom tohto vzdelávacieho kurzu.

No žiť v roku 1993 v Európe bolo naozaj lepšie, bezpečnejšie a pokojnejšie než v Rusku.

Rusko bolo v tom čase choré, hromadne ho opúšťali „zdraví“ ľudia.

Jasne si uvedomovali: Európa má vždy pravdu, naši vládcovia sú senilní  starci (všetci do jedného!), je hanbou žiť v takomto štáte. Stalin bol tyran.

Ďalších dvadsať rokov naša spoločnosť kolektívne makala. Ťažko zarábala, niekedy strácala, ale makala. Nebolo času cestovať do zahraničia. A potom to prišlo: ten najautoritatívnejší z nás strávil celý január v Belgicku a Bruseli. Vrátil sa, sadli sme si a diskutovali. Nový šok. A o týždeň sme diskutovali celkom triezvo, racionálne a pokojne. K akým úvahám sme dospeli.

V Európe je teraz horšie než v Rusku. Horšie.

Supermarkety s potravinami sú rovnaké, také ako boli, aké sú teraz aj u nás. Tie isté služby, to isté oblečenie.

Európania, ktorí pracujú  a tí, ktorí majú vysoké platy žijú dobre, rovnako ako naši dobre zabezpečení a  pracujúci.  Prakticky niet rozdiel v potravinách, ani v autách.

Dôchodcovia, ktorí žijú bez úspor, žijú veľmi šetrne. Nehladujú, nie sú chudobní – ale od dôchodku, do dôchodku. Ako naši.

Nie sú tam solventní za štátne dôchodky – nie sú takí. Okrem generálov a ministrov, tak, ako u nás. Teda životnou úrovňou sme ich dobehli. Alebo takmer dobehli.

Neexistujú nejaké výrazné rozdiely. A to je pokojné, objektívne hodnotenie nepredpojatého pozorovateľa. Nie novinára, ani liberála.

Je to hodnotenie očitého svedka, ktorý porovnal svoje dojmy z roku 1993 a v roku 2016. Dobehli sme ich úrovňou spotreby.

Kvalitou života sme ich predbehli. Áno, predbehli!

Celá Európa teraz žije vo veľmi  nervóznej atmosfére.

V uliciach stoja vojenské hliadky s automatmi, v zapadnutých uličkách – obrnené vozidlá. Náš spoločník toto všetko videl na vlastné oči. Znepokojené výrazy policajtov sa premietajú do tvárí obyvateľov a z tvárí obyvateľov sa vytratila uvoľnenosť a istota v zajtrajší deň. Veľmi často na uliciach narazíte na Arabov a Afričanov.

Sú všade – títo európski  počerní a čierni s divokými pohľadmi. Aj sa tak správajú. Skúste si predstaviť,  že by sa v   uliciach vašich miest, nedajbože, objavili vojenské hliadky a takíto počerní ľudia s divokou krvou.

Predstavili ste si to? Gratulujem, ste v Európe. Plus sa k tomu pridáva hlavný strach: čo keď bude vojna s Ruskom? Aké NATO? Veria mu akurát Pobaltovia a Poliaci. Nemci a Belgičania tŕpnu hrôzou pri predstave vojny s nami.

Touto vojnou im neustále pília  uši ich vlastní novinári. Náš priateľ bol jednoducho v šoku zo súčasných Európanov – stratili reálny obraz sveta, žijú vo svete médií a internetu.

Namaľovali si obraz sveta a teraz sa  pos….. od strachu.

Takto žiť ? Za nič na svete!

V januári 2016 u nás zmizli aj posledné zvyšky bývalej piety pred  Európou. S otvorenými očami, vecne sme hovorili o hlavných  historických etapách v dejinách Ruska západnej Európy.

Dejiny celej súčasnej Európy položili Rimania. Bojovali vždy a všade.

Vojna je ideológiou starého Ríma. Romulus a Rémus ju nasali s materským mliekom vlčice a odovzdali dobytým národom západnej Európy. Nemcom, Angličanom, Francúzom, Belgičanom…

Do priestorov  budúceho Ruska Rimania nedošli.

K Rusom neprišla ideológia okupačnej vojny. Navyše  naši predkovia boli vždy skôr  introvertmi, naše úmysly vždy  smerovali dovnútra vlastnej krajiny – príliš veľké je naše Rusko. Všetko nám stačilo. Preto sa Rusi nevyznačovali  nutkavou túžbou po expanzii.

Práve čo sformovaná Európa sa už v 11. storočí vydala k moslimom bojovať za Boží hrob. Zapamätajme si: krížové výpravy sú prvé geopolitické kroky západných Európanov. Kto teraz môže potvrdiť, že moslimovia zabudli na besnenia križiakov v svojej vlasti v ranom stredoveku?

Nič také Rusko nerobilo. Za celé svoje dejiny – nikdy.

Neskôr si Európania zorganizovali inkvizíciu a Bartolomejskú noc.

Najskôr sa rozdelili na rôzne náboženské prúdy – katolíkov, protestantov, hugenotov – a potom zorganizovali medzi nimi krvavé vysporiadania na základe náboženskej neznášanlivosti. Súčasne popri tom všetci spoločne hnali Židov. Počínajúc Španielskom, až po Poľsko a opačne. Na základe tej istej náboženskej neznášanlivosti, ako moslimovia. Rusko sa nikdy nezúčastňovalo  v náboženských vojnách. Na našom území nikdy neboli náboženské rozpory.

Náš cár Ivan Hrozný ako prvý z kresťanských cárov vybudoval mešitu. Európania ho nazvali „Hrozný“ a „krvavý“, podľa ich hodnotení za tridsať rokov jeho panovania bolo popravených približne 10- tisíc ľudí. Za tridsať rokov… V rovnakom čase Európania počas jednej Bartolomejskej noci veľmi kruto zabili 30-tisíc ľudí. Tridsaťtisíc za jednu (!) noc.

Podobne veľký inkvizítor Torquemada zabil približne 8-tisíc ľudí za 10 rokov. Jeden človek – 8-tisíc za 10 rokov. O krvilačnosti anglických kráľov radšej pomlčme – samá krvavá patológia.

Cár Ivan Hrozný ako humánny liberál a demokrat – tak pôsobí na pozadí vládcov časovo tej istej Európy.

Neskôr Európania objavili a začali si osvojovať Ameriku.

A páchali genocídu na indiánov.

Podľa ich, európskych hodnotení, zlikvidovali 100 miliónov ľudí.

Zamyslite sa: 100 miliónov ľudí!

Rusko niečo také nerobilo nikdy a nikomu.

A potom na opustené územia Severnej a Južnej Ameriky Európania začali privážať otrokov. V obrovských počtoch, z Afriky.

Na rozvinutom obchodovaní s otrokmi sa Rusko nezúčastnilo. Nikdy. Zúčastnilo sa Anglicko, Francúzsko, Španielsko, Holandsko… Organizovala to Európa, aj sa zúčastnila sa. Rusko – nie.

V roku 1913 Rusko nijako nezaostávalo za Európou.

Európa však ďalej Rusko považovala za zaostalú a barbarskú krajinu a obviňovala ho z mnohých hriechov. Týmito hrubými  negatívnymi výpadmi proti Rusku skrývala vlastné jazvy. Rusko tieto jazvy nemalo.

No Rusko sa kajalo zo svojich hriechov – úprimne a čestne. Lebo hriechy boli. Tak ako ich má každý živý tvor, ktorý žije na tejto Zemi. Rusko sa kajalo zo svojich hriechov pred Bohom. A páni Gercen, Dobroľubov a iní  radiščevovia nás nútili kajať sa pred Európou. Tak sa to zaužívalo, tak sa to ujalo.

A potom nás úplne zatratili.

Nasledovala revolúcia a občianska vojna…

Začiatkom 20. storočia Európania prakticky zničili Rusko. Prakticky… Ale Rus Stalin znovu vybudoval veľkú ríšu. Rusko prakticky porazilo celú Európu. Fašistickú, ako kedysi napoleonskú. Ďalej všetko pokračovalo ako obyčajne.

Američania skonštruovali atómovú bombu. Amerika dva razy zabíjala ľudí atómovou bombou. Amerika, nie Rusko.

Amerika ničí celé krajiny na Blízkom východe. Amerika, nie Rusko. My pomáhame – Izraelu v roku 1948. v Sýrii teraz.

Toľko veľmi stručný porovnávací exkurz do dejín západnej a ruskej civilizácie. Tak teda z  koho si  vziať príklad? Koho hodnotenia čakáme? Načo vlastne potrebujeme európske hodnotenia? Svojimi falošnými farbami nás očiernili, naše dejiny, našich lídrov. Donútili nás pochybovať o sebe, o svojich silách.  Prinútili nás, skrývajú pred nami našu pravdu a vystupujú ako  naši sudcovia.

Treba prestať žobrať o západné hodnotenia v súlade s ich hodnotami.

Nemajú hodnoty vhodné pre Rusko.

Ani nikdy nemali. Homosexuáli, lesby, „tolerantní“, jednopohlavné manželstvá – to nie sú naše hodnoty.

Európa nemá právo súdiť Rusko.

Nie. Jej dejiny to nedovoľujú.

Naše dejiny nás dopriali výsadu hovoriť o sebe pravdu.

Rusko dôstojne prežilo svojich vyše tisíc rokov – my môžeme o nich hovoriť pravdu.

Akurát najskôr treba ju treba poznať, zoznámiť sa s vlastnou históriou.

A začať treba Stalinom. Jeho Európania sprofanovali najviac. Prirodzene, naším pričinením.

Takže prišiel čas povedať nám pravdu aj o ňom – sme pripravení.

Predložte údaje o počte väzňov za Stalina a za Roosevelta, údaje o tempe rastu popredných ekonomík toho obdobia.

Prečo mená padlých vo Veľkej vlasteneckej vojne vieme prakticky až po najzapadlejšiu dedinu a mená  neprávom odsúdených za Stalina sú kde?

Prečo za celú búrlivú perestrojku dokázali rehabilitovať iba 120-tisíc ľudí?!

Mlčal aj „Memorial, mlčali aj občianski aktivisti…

Štátne zhodnoťme činnosť Stalina a jeho ministrov. Je to nevyhnutné urobiť, nedá sa  predtým ujsť.

Angličania majú tisíckrát pravdu, keď hovoria: „Nezáleží na tom, či má, alebo nemá moja krajina pravdu – je to moja krajina!“

Nie je potrebné opravovať naše dejiny – dajte nám uvidieť ich vcelku.

A keď budeme vidieť naše dejiny v jej prirodzenosti, bez európskeho našepkávania, vtedy naozaj budeme naozaj slobodní a istí si sami sebou.

Uvidíme, že máme všetkého dosť – duchovnosti, umu, územia, bohatstiev…

Môžeme žiť a rozvíjať sa, orientujúc sa predovšetkým na svoje vlastné hodnotenia, na svoju vlastnú morálku.

Prišiel čas zoznámiť sa s vlastnými dejinami.
Autor Anton Nikolajev
Zdroj: http://rossijane.mirtesen.ru/blog/43724280245/Net-u-Evropyi-prava-sudit-