Irina Alksnis: posledná šanca zakrútiť Rusku krkom

7.4.2016

Udalosti posledných dní ma nútia si položiť otázku: čo sa to vôbec deje?!  А  najvyššia – prezidentská – úroveň udalostí nenecháva pochybnosti, že sa čosi skutočne deje.

Oznámené Kremľom uverejnenie kompromitujúcich materiálov na Putina, podriadenie priamo prezidentovi Štátneho archívu Ruska  a včerajšie vytvorenie Národnej gardy, znovu priamo podriadenej hlave štátu. Chýry o poslednom sa šírili  už niekoľko rokov, ale stalo sa to až teraz. Prečo?

A to ešte ak nepočítame všelijaké „maličkosti“ ako napríklad je náhla vojenská eskalácia v Karabachu, pokračujúce vyhrotenie situácie na Donbase atď.

Hľadanie odpovede na otázku, čo to všetko znamená, je treba začať pochopením toho, v akej situácii sa Rusko nachádza práve tu a práve teraz.

Celé tieto roky pokračovala zložitá, viac stupňovitá  transformácia našej krajiny. A teraz sme sa dostali do finálnej roviny jedného z najkritickejších štádií tohto procesu. Pred nami je ešte veľa ťažkých a zložitých etáp, ale rok 2016 (no, možno ešte kúsok roku 2017) – predstavujú poslednú šancu reálne hodiť Rusku polená pod nohy a zakrútiť mu (nám!) krkom. Ak sa to nepodarí spraviť behom najbližších mesiacov  –  finito!

Obnovená ruská lokomotíva dokončí hlavné etapy svojej modernizácie, naberie závratnú rýchlosť a v dohľadnej budúcnosti žiadni geopolitickí partneri-protivníci ju už nezastavia.

V čom teda spočíva špecifikum daného okamžiku?

Po prvé, v ruskej spoločnosti sa sformoval konsenzus ohľadne cesty krajiny a jej politického systému – tých príslovečných 86 percent. Tento konsenzus je natoľko významný, že došlo k zásadnej liberalizácii straníckeho a volebného zákonodarstva.

Na čelo Ústrednej volebnej komisie sa postavil otvorený  a dôsledný liberál  (hoci integrovaný do systému), а ako hlavnú úlohu pri realizácii blížiacich sa volieb do Štátnej dumy ruská vláda definuje uskutočnenie konkurentných volieb, slobodných od priameho administratívneho zasahovania zo strany štátu. To jest takých volieb, ktoré sa zvyknú označovať ako „slobodné, demokratické a čestné“.

Pričom táto liberalizácia politického systému – to nie je nejaký trik, ktorého poslaním je legitimizovať výsledok v očiach vonkajšieho pozorovateľa, ale úprimná snaha o postupné zdokonaľovania  mechanizmov zastupiteľskej demokracie.

Systém, v ktorom sa sformoval občiansky konsenzus, nepotrebuje tvrdú modernizáciu volebného procesu. Ľudia uvedomelo, samostatne a dobrovoľne hlasujú za systémové strany.

Po druhé, situácia s ekonomikou je v Rusku, pravdaže, smutná, ale rok 2016 je posledný, kedy sa tento faktor dá použiť proti Kremľu.

Už teraz sa objavujú pozitívne, hoci veľmi málo viditeľné výhonky prekonania krízy a o rok sa obnova ekonomiky stane očividným trendom a tento trend bude ešte jedným argumentom na podporu  vlády spoločnosťou.

Po tretie, ruská elita, presnejšie, tá jej časť, ktorá sa behom posledných rokov snažila obsedieť na desiatich stoličkách, sa ocitla pred nevyhnutnosťou principiálnej a nezvratnej voľby  – buď nacionalizácia alebo vylúčenie z „klubu“.

Dva roky mali nádej, že všetko sa nejako spraví samo  a bude sa dať zachovať zvyčajnú orientáciu na Západ s formálnym ruským patriotizmom. Táto nádej sa takmer vyparila.

Pričom ruské elity sú pri svojich voľbách vystavované nepríjemnému tlaku zo strany Západu. Západné krajiny stále otvorenejšie, dokonca dá sa povedať demonštratívne, ukazujú „novým Rusom“  kde je ich miesto: ako príklad môže poslúžiť aj dvojročné väzenie pre bankára Pugačiova vo Veľkej Británii  aj včerajšie vydanie Talianskom bývalého šéfa Rosgranicy.

A nakoniec po štvrté, štát stále dôslednejšie a systematickejšie bojuje proti korupcii. Pochybujem, že reč je o vytvorení absolútne čistého systému – v Kremli predsa len sedia realisti.

Skôr je úloha sformulovaná tak, že je treba znížiť na minimum korupciu  v sférach strategických pre štát  a vytvoriť efektívny systém na riešenie skutočne rozsiahlych a mimoriadne dôležitých úloh, ktoré stoja pred krajinou.

Práve z toho vyplýva aj dôsledné trestnoprávne prenasledovanie vinných z nedodržania termínov pri budovaní kozmodrómu Vostočnyj a zbavovanie stále vyšších štátnych funkcionárov statusu nedotknuteľných.

V konečnom dôsledku sa zahraničnopolitickí konkurenti a protivníci Ruska ocitli pred mimoriadne nepríjemným faktom  – prakticky  vyčerpali nástroje destabilizácie a páky, umožňujúce odchýliť ho zo zvolenej cesty. V podstate, uverejnenie príslovečných kompromitujúcich materiálov na Putina predstavuje priznanie svojej porážky ešte na ešte jednom fronte.

Kompromitujúce materiály ako páka nátlaku majú zmysel iba dovtedy, kým zostávajú tajomstvom, ktorým sa dá tlačiť na vydieraného. Uverejnenie kompromátu znamená, že páka nezafungovala a tak sa využíva vo svojej poslednej možnej podobe, ako pokus spôsobiť ujmu dobrému menu danej osoby. Zatiaľ uverejnené  materiály prevažne vyvolávajú v Rusku smiech, čo sotva predstavuje želaný výsledok.

A čo teda zostáva? Zostávajú dve veci – zahraničnopolitická destabilizácia po obvode ruských hraníc a pokusy o destabilizáciu zvnútra prostredníctvom zástupcov ruskej elity, ktorí nechcú alebo jednoducho nemôžu sa integrovať do nového politického systému Ruska.

Sotva je tu reč o banálnom palácovom prevrate. Predpokladám, že na tej najvyššej – kremeľskej – úrovni  konsenzus elít už bol dosiahnutý  a federálne mocenské štruktúry strážia ústavný poriadok. Práve preto nič podobné sa neudialo behom posledných dvoch rokov  – vnútorná bezpečnosť systému je  na vysokej úrovni.

Skôr je reč o tom, že na nejaké zúfalé kroky sa môžu odhodlať zástupcovia elity druhej triedy  – regionálnej alebo korporatívnej, ktorá, aj napriek tomu môže mať aj určité mocenské nástroje. V súčasnej situácii je lepšie sa „poistiť“ a nedať šancu zdanlivo aj tým najneserióznejším pokusom.

Čo sa týka vonkajších ohnísk nestability, mierne oneskorená reakcia Kremľa   (takmer 12 hodín po obnovení  bojových akcií) na eskaláciu v Nahornom Karabachu vytvorila dojem, že ruská rozviedka  prepásla blížiace sa vyhrotenie situácie.

V dôsledku toho sa stalo pre ruskú vládu úplným prekvapením a vyžiadalo si dosť dlhý čas na reakciu. Zatiaľ stále nie je jasné, či sa podarilo výrazne zahasiť obnovený konflikt.

Táto situácia názorne ukázala, že oponenti Ruska ešte majú náboje v zásobníku a uvoľniť sa je ešte skoro. Pokojne od nich môžeme očakávať nečakané, efektné a efektívne kroky proti Rusku, okrem iného vo vnútri krajiny.

V tejto situácii  sa do popredia dostáva operatívnosť rozhodnutí  a konania. No a aká mocenská štruktúra môže byť viac operatívna ako priamo podriadená hlave štátu?

Zdroj: http://m.vz.ru/columns/2016/4/6/803795.html