Sergej Chelemendik – nová kniha Vladár – Časť 2. – Európa sirôt a nepoužiteľných vládcov – kapitola 1 – Kto ma moc a kto ma peniaze
rodičov
9.2.2016
Situáciu v Európe dnes dobre vystihuje anekdota zo série čierneho humoru.
Opitý kovboj príde ku chlapcovi, ktorý sa prechádza so svojou rodinou v parku a hovorí mu:
„Poď ku mne, sirota, dám ti desať centov.“
„Ale ja nie som sirota, ujo,“ hovorí mu chlapec. „Tu je môj tato, mama, dedko a babka.“
Kovboj vytasí svoj obľúbený kolt, všetkých okrem chlapca zastrelí a zopakuje:
„Poď ku mne, sirota, dám ti desať centov.“
Európa je dnes sirota – rodičov, dedov a babky zastrelil opitý americký kovboj.
Zastrelil dejiny Európy, štátnosť, tradície, kultúru – to všetko sú teraz mŕtve „mamy“ a „babky“.
Desať centov ale nedal.
Touto metaforou začínam svoje rozprávanie o moci v Európe, o tom, kto sú európski vladári a vládcovia, či vôbec niekde existujú, či majú moc a čo dnes v Európe znamená táto moc, ktorá pripomína dieru v praclíku.
Najskôr si ale položme otázku, čo je to vôbec moc.
Otázka je zložitejšia než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
V časoch Niccola Machiavelliho bolo na ňu ľahšie odpovedať – moc bola natoľko viditeľná, že sa nedalo nevšimnúť si ju.
Vladári popravovali, udeľovali milosť, viedli vojny všetkým priamo pred očami.
Veľký Niccolo im udeľoval dôležité a cenné rady, ako robiť všetko správne.
Dnes všetci jednohlasne tvrdia, že moc, to sú iba peniaze a kto má peniaze, ten má aj moc.
Spochybňovať túto myšlienku sa nepatrí, napriek tomu sa o to pokúsim a začnem jednoduchým, detským argumentom.
Ak moc sú peniaze, znamená to teda, že ak niekomu odoberieš peniaze, odoberieš mu aj moc?
Vymažeš nuly z počítača, vlámeš sa do trezoru a moc je stratená?
Prečo potom tak nerobia všetci?
Možno je všetko naopak – kto má moc, má aj peniaze?
Možno peniaze bez moci sú práve tá diera do praclíka, uši mŕtveho oslíka?
Tým viac peniaze, s ktorými sme si z nutnosti zvykli mať dočinenia.
Keď na jeden dolár – papierový, alebo počítačový – pripadá sto dolárov v „derivátoch“, ktoré nie sú ničím iným než žetónmi v kasíne banksterov.
Keď najstrašnejšie tajomstvo sveta je – kto sú majitelia bánk, investičných fondov a búrz.
Toto tajomstvo je apriori neriešiteľné, všetko je tak zapletené, že reálne sa ani nevie, kto všetko to zaplietal.
Lebo zaplietalo veľa hráčov súčasne, každý zo svojho konca.
Peniaze – nie sú moc, sú atribútom moci, nástrojom moci, ktorý dnes zámerne vyzerá a zámerne sa podáva ako hlavný nástroj.
Moc je základ akéhokoľvek ľudského spoločenstva, moc je inštinkt na základe ktorého dochádza k podriaďovaniu sa jedných ľudí druhým, moc je základ akejkoľvek sociálnej hierarchie.
Moc existuje aj v zvieracej ríši. Všetci iste počuli o alfa samcoch, ktorí najviac zožerú a najúspešnejšie zo všetkých sa rozmnožujú.
Napríklad taký ťaví alfa samec si vychutnáva svoju moc iba tri-štyri mesiace za život. Hneď ako dosiahne postavenie alfa samca, zamestnáva ho pokrývanie ťavích samíc a ich stráženie, v prestávkach bojuje s inými nie alfa-samcami, ktorí tiež veľmi túžia pokrývať ťavie samice.
Ťaví alfa samec ich nemilosrdne odháňa, pokým úplne nevyčerpá všetky svoje sily a nezahynie od vysilenia.
So svojím alfa osudom je spokojný a šťastný, napriek tomu, že sa zo všetkých svojich ťavích síl namáhal, alebo pokrýval, alebo porážal svojich súperov, dokonca ani nemal kedy sa nažrať.
Slastne odpočívajúc pred svojím hrdinským koncom, tento ťaví alfa samec môže sledovať, ako ho strieda nový šťastlivec.
Rovnako aj on napokon vyčerpá svoje sily a zahynie na vrchole slávy.
Nuž, takýto hrdinský národ sú ťavy – a nielen ony.
Prečo sa alfa samce takto správajú?
Správne, aby odovzdali svoje, práve svoje gény, a tak sa rozmnožili.
Akú z toho môžu mať radosť tí, čo hynú od vyčerpania?
Kto ich tomuto všetkému naučil?
Venujú sa prirodzenému výberu, lebo sa to dočítali v Darwinovi?
Nie, sú nevzdelané, všetko v nich založila matka príroda. A nielen v nich.
Moc pôsobí vždy a všade – vo svete zvierat, tým viac vo svete ľudí.
Ľudia však obvykle nedosahujú ušľachtilé a účelné správanie tiav. Teda, po tom ako si dosiahol postavenie alfa samca, pokryl si všetky samice, dal si potomstvo, stiahneš sa a ustúpiš miesto novému alfa samcovi.
Moc v ľudskom svete je nesmierne zložitá, mnohotvárna a protirečivá. Obzvlášť však ubíja skutočnosť, že moc sa stáva čoraz abstraktnejšou, menej zrozumiteľnou.
Moc existuje, pôsobí na všetkých, ale nikto jej nerozumie.
Opäť sa ale vráťme k požehnaným časom nášho učiteľa Niccola.
Knieža, ktoré bolo súčasne vladárom, realizovalo v stredovekej Florencii moc, posvätenú tradíciami a cirkvou, rámcovanú zákonmi, svetskými aj cirkevnými.
Vládol konkrétne: tu je vojna, tu vzbura, tu poprava.
A teraz?
Kde je teraz táto moc v Európe, kto sú jej nositelia, v čom konkrétne sa moc prejavuje?
Vlastne v ničom.
O všetkom rozhoduje akýsi záhadný globálny prediktor – ktorého si tiež vymýšľajú, rovnako ako si vymýšľajú deriváty, akcie, cenné papiere – ktorý tiež neexistuje.
Nikto nevie, kto stojí za prejavmi moci v Európe, povedal by som, že je to až benádejne nejasné. Verzií existuje veľa, kto je ale autorom myšlienky, to nevieme.
Hordy Arabov začali aktívne a verejne znásilňovať ženy v Nemecku, neverejne to už robia dávno, no nikto za to nenesie vinu.
Jednoducho, tak to vyšlo a vychádza aj ďalej, prebiehajú objektívne procesy.
Arabov objektívne doviezli do Nemecka, objektívne sa im žiadajú ženy, objektívne ich znásilňujú a nemecké ženy toto všetko subjektívne prežívajú.
Objektívne si však budú musieť zvyknúť a prispôsobiť sa.
K otázke moci v Európe a nielen k nej, sa v tejto knihe vrátim ešte neraz.
Pretože je to tá najdôležitejšia otázka.
Celá debata | RSS tejto debaty