2016-04-02 (01:57)
„Odvážny ruský príslušník specnazu, ktorý bol ako Rambo nasadený na osamelú misiu pri chytaní teroristov v z IŠ, hrdinský zahynul, vyvolajúc útok na seba“, – článok o hrdinskom skutku ruského vojaka sa objavila na stránkach populárneho britského denníka Daily Mirror. Na ruskej základni Hmeimim potvrdili, že dôstojník zahynul „pri plnení špeciálnej úlohy pri zasadzovaní úderov ruskými lietadlami cieľom teroristov IŠ“ v okolí Palmýry.
Vojak v priebehu týždňa „odhaľoval mimoriadne dôležité objekty IŠ a posielal presné súradnice na zasadzovanie úderov ruskými lietadlami a… vyvolal streľbu na seba potom ako bol odhalený teroristami a obkľúčený“.
Vo vojenskej akadémii bol najlepší
Korešpondenti KP zistili, že Ruský Rambo bol mladík z vidieka – 25-ročný Alexander Prochorenko. Na svalnatého drsného filmového hrdinu, ku ktorému ho prirovnali zahraničné médiá sa však Saša vôbec nepodobá. Chudý, usmievavý. Na svojich stránkach v sociálnych sieťach rád zdieľal fotografie zo svojho štúdia vo Vojenskej akadémii protivzdušnej obrany Ozbrojených síl RF v Smolensku. Túto akadémiu skončil s vyznamenaním. Všade je vo forme, šťastný.
– Má v rodine veľa vojakov, vždy sníval o tom, že bude slúžiť, – porozprával nám Alexandrov kamarát, s ktorým spolu študovali v akadémii. – Bol to jednoduchý dedinský chalan. Kamarátili sme sa s ním od prvých dní služby. Naposledy sme sa videli v decembri.
Zrejme práve krátko pred Alexandrovou služobnou cestou do Sýrie. Ale vtedy kamarátovi nič nepovedal. Je to pochopiteľné – vojenské tajomstvo.
Otec a mama čakajú…
Obec Gorodki sa nachádza 130 kilometrov od Orenburgu. Tu sa Saša narodil a vyrastal. Dom jeho rodičov nám ukázali ihneď. Alexandrov otec je traktorista. Mama Natália pracuje v obecnej administrácii. O Sašovej smrti sa v Gorodkach dozvedeli pred niekoľkými dňami.
– Táto správa k nám prišli 19. marca, – povedali dedinčania. – Do administrácie pricestovali zástupcovia z Ministerstva obrany. Poriadne nepovedali, čo sa stalo, ale ako sa to zvykne u vojakov, poďakovali sa rodičom za to, že vychovali takého syna.
V dome Prochorenkovcov je smútok. Alexandrova fotografia v čiernom rámiku stojí na stolíku, hneď vedľa ikony. Mama Natália Leonidovna celý čas plače.
– Prepáčte, nemám síl rozprávať, – prichádza oproti nám otec Sašu, podáva ruku, zdraví nás. – Nevieme, ako zahynul syn. Povedali nám len, že pri plnení bojovej úlohy. Je to veľmi ťažké.
Kedy privezú telo a príbuzní sa budú môcť rozlúčiť s Alexandrom, to zatiaľ nie je známe. Otec a matka čakajú.
Kamaráti volali Sašu Procha
O Sašovi celé tieto dni rozprávajú v jeho rodnej škole. Jeho fotografia ako najlepšieho žiaka doteraz visí na tabuli cti.
– Nikto poriadne nevedel, kde slúži Saša, hovorili, že kdesi v tajných vojskách, – rozpráva zástupkyňa strednej školy v Gorodkach Natália Meškova. – Našu školu skončil so striebornou medailou, vždy bol prvý aj vo všetkých súťažiach, vďaka nemu ich škola aj vyhrávala.je z tých, ktorí sa v ťažkej chvíli ničoho nezľaknú. Za každého by dal ruku do ohňa.
– Bol veľmi otvorený, mal rád život, pred rokom a pol sa oženil – boli sme na jeho svadbe s Kaťou. Pamätám sa, že sa tam premietalo video, na ktorom Saša hovoril, že je ten najšťastnejší človek, všetko, o čom sníval sa splnilo, – hovorí Piotr Rusinov, triedny učiteľ Alexandra. – Chcel sa stať vojakom – a stal sa dôstojníkom. Sníval o rodine – a stretol Kaťu.
Keď Saša odletel do Sýrie, manželia vedeli, že čakajú dieťa. O tom, kam presne ide, Saša manželke nepovedal, nechcel ju zarmútiť.
– Kaťa sa stále znepokojovala, či sa Saša stihne vrátiť, kým sa narodí bábätko, – porozprávali kamaráti. – Nestihol…
– Chceli by sme našu školu pomenovať po ňom, – povedala učiteľka Nadežda Rusinova. – To, čo spravil bolo ozajstné hrdinstvo, budeme o ňom rozprávať našim žiakom. Nie každý by predsa dokázal vyvolať na seba paľbu.
Zdroj: http://www.kp.ru/daily/26506/3379123/