Sergej Chelemendik – nová kniha Vladár – Государь – Časť 2. – Kapitola 2 – Feudálna Európa – zoskupenie usadlých národikov

2016-02-11  (20:41)

9.2.2016

Otázka, ktorá sa zadáva čoraz častejšie: existuje ešte vôbec nejaká Európa?

Nie ako geografický pojem, ale ako civilizácia?

Čo keď si ju iba vymysleli?

Veď čo majú spoločné Albánci, ktorých tiež do Európy pozývajú a prijímajú, s takými Angličanmi alebo Švédmi, tými Európanmi „najvyššej kvality“?

Niečo spoločné existuje, ale buď sa to nepomenúva, alebo skrýva, alebo, čo je najčastejší prípad, sa tomu nerozumie..

Ak sa vrátime  k nášmu učiteľovi Niccolovi a pozrieme sa na priestor jeho pôsobnosti  v dávnom 15. storočí, okamžite nájdeme model, ktorý je pre Európanov taký bežný a prirodzený, až nie sú schopní si ho uvedomiť.

V oných dávnych časoch navzájom súperilo, bojovalo a pohlcovalo sa  niekoľko talianskych štátov alebo kniežatstiev.

Všetky sa teraz  stali turistickou mekkou zvanou Toskánsko.

Florencia, Siena, Volterra, Pisa – malé krajinky za vysokými opevnenými múrmi, vzdialenosť medzi týmito mestskými štátmi bola od 30 do 60 kilometrov, úrodná pôda, bohatá, husto osídlená.

Najviac na mňa zapôsobila Volterra – malebné mestečko posadené vysoko v horách, svieže povetrie, šíry výhľad, ale napriek tomu ani všetky tieto výhody Volterre nepomohli, aby sa úplne vyzdvihla —  vyzdvihli sa  a veľmi nadlho, práve Florencia a Siena  bojovali navzájom nejedno storočie a Florencia zvíťazila, aby neskôr nahromadila všetky poklady svetovej kultúry a takto nadlho zabezpečila blahobyt mnohým generáciám Florenťanov.

Pre našu knihu je však dôležité čosi iné – Florenťania, Sieňania, nehovoriac už o obyvateľoch Pisy, ktorých pozlátila veža, a teda celkom logicky jej  dlho nedovolia spadnúť, zostali aj dnes  rôznymi malými národmi.

Rôzne znamená rôzne, rôzne majú všetko a aj v údolí, ktoré nazvali Chianti, ležiacom medzi Florenciou a Sienou, žijú iní ľudía – zrejme Chianťania, ktorí majú na Florenťanov a Sieňanov svoj dôležitý a podložený názor.

Je to tak. Ak by niekto pochyboval, môže sa tam ľahko vybrať a presvedčiť sa sám.

Prečo je to ale  tak?

Lebo všetky tieto malé národy žijú na týchto škvarkách zeme celé stáročia rokov a nikam sa odtiaľ po stáročia nepohýnajú.

Sú veľmi usadlé.

Z generácie na generáciu je svet pre tieto malé národy, presnejšie národíky, ktoré existovali ako feudálne štáty, obmedzený kúskom zeme dvadsať krát tridsať kilometrov a za hranicami týchto kúskov sú iné národíky, iné kúsky, ktorých obyvateľov začali nazývať Talianmi iba nedávno, keď na niekoľkokrát vymysleli veľké Taliansko.

Národíky príbuzné, ale nie zase nie až tak, priateľské, hoci, súdiac podľa historických kroník, tiež nie veľmi. Prečo by sa  inak  v turistických bedekroch opisovali iba ich veľké vzájomné vojny?

Zopakujem toto európske špecifikum niekoľko ráz, lebo chcem, aby si ho niektorí  Európania uvedomili a naučili sa nakoniec rozlúštiť hádanky a rébusy osudov súčasnej Európy, ktoré sa zdajú neriešiteľné.

Všetcí tí obyvatelia Pisy sú po stáročia rovnakí,  po stáročia je ich svet ohraničený rodnou Pisou.

Ohraničený je aj dnes, napriek tomu, že  sa po Pise prevaľujú mraky turistov, aby si urobili selfie s vežou.

Napriek tomu, že sa v Pise schádzajú študenti z celého sveta.

Ale „Pisania“ zostávajú „Pisanmi“ a väčšinou okrem vlastnej Pisy nič nepotrebujú a nič ich nezaujíma.

A navštíviť Florenciu, čo je hodina autom, je pre obyvteľa Pisy asi taká ťažká, nepríjemná perspektíva, ako pre Florenťana prísť do odľahlej Pisy, kde ani veže nevedia rovno postaviť.

Celé stáročia z generácie na generáciu na nejakom malej, ale veľmi

rodnej piadi zeme v Európe vo veľkom počte žijú, pracujú a bojujú takéto Pisy a Florencie.

Európa je konglomerát takýchto nie hocijako malých, ale reálne veľmi malých národíkov, spätých so svojou zemou.

Spätých so všetkým – majetkom, ktorý majú iba tam, jazykom, ktorý je dnes, pravda, označovaný za dialekt, ale je to predsa ich jazyk, dejinami, kultúrou.

Európa je konglomerát malých stálych kultúr, ktoré sa začali búrať iba v posledných desaťročiach.

Začal som príkladom Toskánska, známeho vďaka svojej turistickej sláve. Teraz však porozprávam o Bratislave, o jej okolí, o hlavnom meste Slovenska, v ktorom žijeme už takmer tri desaťročia.

Samotná Bratislava ako mesto je šťastný produkt bizarnej geopolitiky.

Po prvej svetovej vojne medzi inými štátmi vymysleli Československo, vymysleli ho ako federáciu Čechov a Slovákov a Slovensko súrne potrebovalo hlavné mesto.

Hneď preň našli miesto, neveľké mestečko na hraniciach s Rakúskom, ktorý  Nemci odjakživa volali Pressburg, Česi a Slováci Prešporok a Maďari Pozsonyi.

Vymysleli pekný slovanský názov —  Bratislava, meno, ktoré sa všetkým zapáčilo.

Pred sto rokmi boli obyvateľmi Bratislavy Rakúšnia, ktorí netušili, že onedlho ich Hitler začne  nazývať rakúskymi Nemcami, aby ľahšie získal rakúske občianstvo, bez ktorého ho nechceli menovať kancelárom.

Boli aj Maďari, Židia, boli aj Slováci, ktorým v tomto internacionálnom meste nepatrili nejaké vysoké pozície.

Týchto ľudí dávno odvial vietor historických premien a dnes v Bratislave žijú takmer výlučne Slováci s malou prímesou najtvrdohlavejších Maďarov.

Títo Slováci sa poschádzali v svojom novom hlavnom meste  za posledných sto rokov a časť z nich sa už považuje za ozajstných Bratislavčanov.

Ale v okolí Bratislavy je to presne tak, ako v Toskánsku, ako všade v Európe.

Na západ od Bratislavy sa začína Záhorie,  oblasť kde žijú veselí ľudia, Záhoráci, ktorí doma doteraz hovoria zábavným záhoráckým nárečím, pripomínajúcim viac češtinu než slovenčinu.

Najväčšie mesto na Záhorí  Malacky – približne dvadsať minút cesty autom do Bratislavy, som v jednej svojej knihe nazval slovenskou Sibírou.

Pretože to nie je len iné mesto – je to iná planéta.

A i keď mnohí Malačania jazdia do Bratislavy do práce a vracajú sa naspäť, „doma“ znamená iba v ich Malackách.

Pripomeniem len, že Malacky nikdy neboli nijakým kráľovským mestom, ani kultúrnym centrom, je to skromné provinčné mesto, no ľudia tam, ako všade inde v Európe, žijú na jednom mieste celé stovky rokov.

Štyridsať kilometrov na východ od Bratislavy leží  Trnava – mesto s bohatou históriou, v minulosti  kráľovské mesto, centrum rímsko-katolíckeho duchovenstva, slovenský Rím, ako ho  hrdo volajú miestni obyvatelia.

A to je opäť iná planéta.

Tam znie opäť  iné nárečie, tvrdé, ale je to nárečie slovenského jazyka. Aj ľudia tam vyzerajú nejako inak, sú z nejakého dôvodu trochu nižšieho vzrastu a počernejší a  aj oni po stáročia z generácie na generáciu žijú svojím autonómnym životom v rodnej Trnave a jej okolí.

A teraz prichádza hlavný moment mojho rozprávania: je takmer vylúčené, aby sa niekto z Malaciek presťahoval a žil v Trnave a naopak.

Má to tisíc dôvodov. A hoci vzdialenosť medzi týmito mestami sa dnes dá prekonať za hodinu, hoci sa medzi nimi  nachádza hlavné mesto Bratislava, Malacky a Trnava sú dva rôzne svety, ktoré sa takmer nijako nepretínajú.

Veľakrát som so Slovákmi rozprával na túto tému, pre mňa ako Rusa je tento jav takmer nedostupný, ale naozaj je to tak.

Samotná myšlienka takéhoto sťahovania je divoká,  rebelská. Presťahovať sa do Bratislavy Malačania a Trnavčania nielenže dokážu, často tak aj robia, lebo tých najpodnikavejších  to ťahá do hlavného mesta, k peniazom, k moci.

Bratislavu obývajú presťahovalci, ako takmer každú európsku metropolu, teda žijú tu viac-menej noví a navzájom si cudzí ľudia.

No presťahovať sa z Malaciek do Trnavy, je prosto hlúposť, takmer blud, je to niečo výnimočné a stáva sa to iba v prípade, ak sa niekto ožení, alebo vydá a aj takéto prípady nie sú také časté.

Malačania sa ženia s Malačankami a Trnavčania s Trnavčankami.

„Načo by som tam šla, veď tam budem celý život cudzia“.

Takto hovoria Slováci a a ich ústami  takto hovorí celá Európa. Juhovýchodne od Bratislavy, iba dvadsať kilometrov od hlavného mesta v meste Šamorín sa začína maďarská oblasť, a to už nie je iba iná planéta, ale iná galaxia.

Žijú tam slovenskí Maďari, u ktorých je všetko úplne iné.

Hovoria po maďarsky, pozerajú maďarskú televíziu, na Slovákov a Slovensko majú už mnohé roky svoj vyhranený názor.

V zásade priateľský a tolerantný, no konkrétne nie vždy  a nie celkom.

Za Šamorínom nasleduje mesto Dunajská Streda, kde sa na hlavnom námestí vyníma skromný pamätník legendárneho vtáka Turula, mytologickej bytosti, ktorú Maďari uctievajú prinajmenšom  tisíc rokov, o ktorom ale Slováci žijúci v susedných slovenských dedinách nič nevedia, a ani nechcú.

Slovenských Maďarov zo Šamorína vôbec nezaujíma, čo sa deje v susednej Dunajskej Lužnej vzdialenej iba dva kilometre od nich,  v ktorej dnes žijú prevažne Slováci, čiastočne Maďari a  veľmi osobití Rómovia — olašskí Rómovia, potomkovia úspešných remeselníkov-kováčov.

Opisujúc okolie Bratislavy, chcel by som ešte raz zdôrazniť: nie je to len Bratislava, nie je to len Slovensko, taká je doteraz celá Európa.

Výnimku tvoria iba naozaj veľké mestá, kde z rôznych príčin došlo k zmiešaniu všemožných Malačanov a Trnavčanov a objavili sa spoločenstvá ľudí, ktoré neboli až tak spätí so svojím rodným kúskom európskej zeme.

V piatok po obede však z polmiliónovej Bratislavy vyrážajú tisícky áut, aby svojich majiteľov na dva dni zaviezli do naozaj rodných miest, do  ich skutočných, malých, ohraničených svetov, kde žili mnohé generácie ich predkov. Do svetov ich „národíkov“, do rodných svetov.

Presne tak v piatok poobede vyrážajú kolóny áut aj z Prahy, z Viedne a Budapešti.

Novučičkí  obyvatelia  miest uháňajú na dva dni tam, kde je  im všetko blízke a jasné…