Vitalij Zacharčenko: Krvavý euromajdan – zločin storočia – NOVÁ KNIHA – Kapitola 1.

2016-02-27  (17:10)

24.2.2016

Prvá časť

PREČO A AKO BOLA ZNIČENÁ MOJA VLASŤ — UKRAJINA

Kapitola 1.

Samovražedné idey sa stali programom  ukrajinského štátu

Sergej Chelemendik:

Uplynulo viac než   poldruha roka od prevratu na Ukrajine, ktorý niektorí v súčasnosti posmešne nazývajú revolúciou dôstojnosti. Prevrat sa začal zastrelením ľudí v centre Kyjeva,   od prvých hodín nepodložene a kategoricky z neho obvinili ešte vtedy úradujúcu vládu a konkrétne vás.  Vyjde raz najavo pravda o udalostiach, ktoré obrátili tento svet hore nohami?

Vitalij Zacharčenko:

Hovorí sa, že dejiny píšu víťazi a ťažko proti tomu niečo namietať. Chunta, ktorá má  v rukách moc v Kyjeve, sa zatiaľ ešte cíti ako víťaz a správa sa v súlade s týmto pocitom. Myslím si však, že pravdu o zastrelení ľudí na majdane spoznáme nielen preto, že vedieme od úplného začiatku naše vlastné vyšetrovanie.

Strieľanie do ľudí na majdane vyšetrujú nezávisle od seba najrôznejší ľudia na svete. Existujú už aj  výsledky takýchto serióznych vyšetrovaní, ktoré boli uverejnené v mnohých krajinách.

Napríklad svetoznámy americký  filmový režisér Oliver Stone nakrútil dokumentárny film  o vyšetrovaní udalostí na majdane, ktorý onedlho predstaví  širokej verejnosti.

Bol spáchaný zločin, dokonca celá  reťaz zločinov, vrážd za účasti veľkého počtu tak vykonávateľov, ako aj svedkov,  spolupáchateľov. Niečo také niečo sa jednoducho nesmie zamlčať alebo zakryť spolitizovaným kvázisúdom.

Ubehol už viac než rok a pol a ukrajinská vláda nevykonala nič pre to, aby odhalila tieto zločiny. Nepriniesla nič, okrem nepodložených a absurdných obvinení. Samozrejme, nie vždy a nie všetky zločiny sú odhalené, som však presvedčený o tom, že tento zločin určite bude odhalený: jeho  cena je príliš vysoká a krvavá, príliš veľa ľudí sa z rôznych dôvodov  bude snažiť odhaliť  svetu pravdu.

Sergej Chelemendik:

Aké podmienky  vnútri ukrajinského štátu dopomohli k  vzniku  a úspechu majdanu?

Vitalij Zacharčenko:

Na zložité otázky neexistujú jednoduché odpovede. Existuje niekoľko dôležitých faktorov, ktoré sa nedajú ignorovať. Reč je o celkovej situácii v krajine pred udalosťami na majdane.

Po prvé,  treba pripomenúť, že keď sa Janukovyč dostal k moci, pred krajinou  stáli  veľmi vážne problémy. Päťročnica „oranžových revolúcií“ zanechala stopy,  a tak bolo kriticky dôležité najskôr obnoviť v krajine celkovú riaditeľnosť, spustiť štátny mechanizmus. Nezabúdajte na to, že pred Janukovyčom a jeho  vládou stála úloha doslova zachrániť projekt futbalových majstrovstiev Euro 2012, súrne budovať cesty, mosty, letiská, čo sa, mimochodom,  aj urobilo. Neskôr všetci európski  lídri priznali, že kontinentálne majstrovská vo futbale boli zorganizované na najvyššej úrovni.

Po druhé, Ukrajina sa vtedy nachádzala v mimoriadne zraniteľnej fáze svojho rozvoja. V súvislosti s deklarovaným „euroúsilím“ krajina bola vtiahnutá do množstva reforiem. Reformovalo sa všetko: ministerstvo vnútra, armáda, súdy, prokuratúra, daňová a colná služba, bol prijatý a implementovaný nový trestný poriadok, atď. Napriek deklarovaným pozitívnym výsledkom týchto reforiem,  spolu  toto všetko negatívne ovplyvnilo riaditeľnosť štátnych služieb a stabilitu systému ako celku. Východiskové podmienky v krajine pred tragickými udalosťami boli teda zložité a je potrebné to priznať.

Keď sa začali  odvíjať samotné udalosti (obdobie prípravy a fáza samotnej organizácie masových nepokojov v Kyjeve a následne aj v západných oblastiach krajiny), mnohí politici, od ktorých záviselo prijatie zložitých rozhodnutí, počítali s politickými krokmi prezidenta, s tým, že dokážu obohrať svojich oponentov. Niektorí úprimne verili falošným  sľubom ľudí, ktorí nielen zvrhávali legitímnu  vládu, ale ako ukázal ďalší vývoj udalostí, chladnokrvne pripravovali fyzickú likvidáciu vedenia krajiny. Ak máme hovoriť o samotnom prevrate, dal sa zastaviť, ak by si najvyššie politické vedenie krajiny uvedomilo, ako sa reálne veci majú a  malo vôľu a rozhodnosť. Bohužiaľ, chýbalo jedno aj druhé.

Sergej Chelemendik:

Mohla vtedajšia vláda potlačiť majdan ozbrojenou  cestou?

Vitalij Zacharčenko:

Z môjho pohľadu nie. Politická moc si nie celkom uvedomovala proces, ktorý sa dial. Časť vládnucej politickej elity hrala na dve strany a „dávala vajíčka do košíka“ opozície, teda fakticky ju financovala. Vnútorné protirečenia v samotnej vládnucej strane jej nedávali šance prejaviť jednotnú politickú vôľu, takú nevyhnutnú  pre úspešné nasadenie všetkých síl a prostriedkov štátu v kritickom okamihu.

Podľa môjho názoru, prezident ani vláda nevedeli,  aké sily im budú verné  až do konca, ak ich nasadia,  či bude dosť týchto síl a prostriedkov.    Najdôležitejšie ale bolo to, že nikto nevedel, k akým následkom povedie použitie sily, akí cudzí geopolitickí  hráči sa prejavia a do akej miery aktívne.

Okrem subjektívnych dôvodov existovali aj objektívne. Po uplynutí istého času začína byť jasnejšie, že systém štátneho riadenia Ukrajiny, ktorý  existoval počas prevratu, bol neživotaschopný a odsúdený na to, aby sa zmenil na nástroj cudzej vôle, čo veľmi triezvo odhadli západní  hráči, najmä USA.

Spomínajúc tu (a ďalej v texte mojej knihy) úlohu USA či  kolektívneho  Západu, rozhodne nemám na mysli národy štátov Západnej Európy alebo Spojených štátov. Reč je výhradne o politickom vedení týchto štátov. Pretože v konečnom dôsledku práve záujmy západných euroatlantických elít viedli k tragédii v mojej krajine. Ich snaha navždy nastoliť politickú a ekonomickú kontrolu nad Ukrajinou, vytvoriť pre svojho geopolitického konkurenta  (Rusko) podľa možnosti čo najviac problémov,  odsúdila ukrajinský štát na skazu. Rola neokolónie v zápase Západu o globálne  prvenstvo —  to je jediný osud, ktorý bol pripravený pre Ukrajinu.

Sergej Chelemendik:

Niekoľkokrát ste sa v tlači vyjadrovali  v tom zmysle, že Ukrajina už neexistuje ako samostatný, suverénny štát  a  nikdy sa nevráti k predchádzajúcemu spôsobu života.  Teda tá Ukrajina,  aká existovala po rozpade Sovietskeho zväzu a ktorú všetci poznali, už viac nikdy nebude existovať. Čo konkrétne ste mali na mysli?

Vitalij Zacharčenko:

Áno, táto téza si žiada podrobnejšie vysvetlenie. Počínajúc  obdobím rozpadu ZSSR bol uskutočnený  pokus o oligarchické riadenie veľkého európskeho štátu, pokus, ktorý  trval viac než  dvadsať rokov a ktorý sa skončil rozkolom krajiny, chaosom a občianskou vojnou.

V súčasnej Ukrajine chunta robí všetko preto, aby oligarchia zotrvala pri moci. Vidíme pokračovanie toho istého oligarchického štátu v ešte ohavnejšej podobe, ale črtá sa už aj koniec tohto procesu.

Hovorí sa, že Ukrajina uviazla v stave, v akom sa Rusko nachádzalo v deväťdesiatych rokoch. Nie je to celkom tak. V Rusku aj v tých najťažších rokoch oligarchického bezprávia a semibankirščiny, keď sa zdalo, že krajina bola definitívne  a nezvratne privedená  na mizinu, existovali sily, ktoré bojovali o prežitie krajiny a národa. A v tomto zápase zvíťazili.

Ukrajina sa  však ukázala ako krajina bez jasnej štátotvornej idey (nemôžeme predsa ako takúto ideu vnímať nenávisť voči susedom a chuť zbíjať vlastný národ), bez vlády, bez lídrov a stala sa hračkou v rukách vonkajších síl, objektom politiky Západu, bez vlastnej vôle. Nestalo  sa tak za jeden deň, ale celková tendencia rozvoja ukrajinskej štátnosti po rozpade ZSSR  až podnes je práve takáto — prevaha chamtivosti oligarchov a časti štátneho aparátu, ktorá sa s nimi zrástla, nad všetkým ostatným. Niekedy sa zdá, že zvíťazila utópia oligarchickej špičky: Ukrajina – je taká krajina, ktorá sa dá rozkrádať večne a beztrestne.

Na to, aby sa v krajine zachovala možnosť zakonzervovania takéhoto stavu vecí  podľa predstáv oligarchov,  bolo celkom logické uskutočniť prevrat, výsledkom ktorého by si zachovali svoj vplyv.

Štátny prevrat a chaos v spoločnosti, ktorý nutne nasledoval, znásobený osobnými ambíciami oligarchov, prispeli k tomu, že k moci sa dostali otvorene pronacistické  sily. To sa mimoriadne negatívne podpísalo na celom politickom systéme, na stabilite štátu a koniec koncov aj na životnej úrovni  väčšiny obyvateľov krajiny. Hoci táto skutočnosť oligarchov v podstate nikdy neznepokojovala. Myslím si, že nepredpokladali práve takýto vývoj udalostí, jednoducho naďalej chceli zostať plnoprávnymi pánmi situácie,  preto sa zúčastnili na zvrhnutí zákonne zvoleného prezidenta a dosť ľahostajne sa pozerali na to, akými silami sa uskutočňoval prevrat  a na možné následky použitia týchto ničivých síl.

Financovanie  oligarchmi kontrolovaných  ultras, Slobody, Trezubu, UNA-UNSO, Patriotov Ukrajiny, Sociálno-nacionalistického zhromaždenia a ďalších extrémistických organizácií sa nezaobišlo bez ich účasti.  Ale povedať, že by si priamo želali, aby sa k moci dostali  nacisti, by z môjho pohľadu nebolo celkom korektné.  O  moc sa predsa s nikým deliť nechystali a ani teraz nechystajú.

Sergej Chelemendik:

Nedávno ste uverejnili článok o nevyhnutnosti denacifikácie na Ukrajine. Do akej miery je to v súčasnosti reálne?

Vitalij Zacharčenko:

Nielenže je to reálne, ale nevyhnutné. Fašistická ideológia  a fašistická prax genocídy nesúhlasiacich   je produktom ideového rasizmu, ktorý  predstavuje základ fašizmu — keď časť národa je vyhlásená za ľudí „druhej sorty“, ako teraz nazývajú obyvateľstvo Donbasu, a preto túto časť národa začínajú likvidovať. To všetko sa deje nie kdesi v odľahlej Afrike, ale v súčasnej Európe, na Ukrajine.  Druhá vec je, že pre uskutočnenie denacifikácie je nevyhnutné najskôr poraziť fašizmus.

Sergej Chelemendik:

Hovorí sa, že dejiny sa vždy opakujú, ale tieto opakovania sa zdajú ako nové. Vždy boli  vládcovia, ktorí povolávali nepriateľov na svoje územie a zrádzali svoje národy v mene vlastnej výhody.

Zdá sa, že dejiny Ukrajiny posledných rokov sú práve o tom – oligarchická vláda na Ukrajine sa zmenila na úplnú a absolútnu  zradu národných záujmov.

Nie je veľmi dôležité pod akými heslami tieto záujmy boli zrádzané. Dôležitý je reálny stav vecí: niekoľko  oligarchov aj v súčasnosti naďalej akoby riadi krajinu, hoci za nitky už dávno ťahajú zahraniční  hráči, národ pritom chudobnie a jeho časť sa ocitla na hranici prežitia. Čo bude s Ukrajinou ďalej?

Vitalij Zacharčenko:

Bude sa formovať hnutie rezistencie — spočiatku živelne, neskôr vznikne stále viac organizované masové hnutie ľudí  o prežitie v podmienkach oligarchiou okradnutej krajiny a národa. Zomrieť len tak, od hladu, zimy a chorôb, očistiac od seba vlastnú krajinu, Ukrajinci nebudú chcieť.

Všimnite si, nie náhodou dokonca aj Porošenko dnes vyhlasuje, že je potrebná  deoligarchizácia, hoci má problém vysloviť toto slovo.

Bohužiaľ, v  súčasnosti na Ukrajine ešte nie je taká politická sila, ktorá je  schopná uvedomiť si skutočný stav vecí  a postaviť sa na čelo protestného hnutia, ale takáto sila sa raz určite objaví. Lebo dejiny Ukrajiny sa nemôžu skončiť likvidáciou krajiny,  budú pokračovať  napriek celej tej hrôze súčasnej situácie.

Sergej Chelemendik:

Chcel by som položiť hlavnú otázku, ktorá dnes trápi milióny ľudí v celom svete, a nemôže netrápiť aj vás: prečo sa s Ukrajinou toto všetko stalo? Je to predsa nesmierne bohatá krajina, s krásnymi ľuďmi,  obrovským ekonomickým a politickým dedičstvom ZSSR, výhodnou geopolitickou polohou, vynikajúcim podnebím, nekonečnými zásobami černozeme – a odrazu tu máme krv, skazu, chaos a v prípade naplnenia najhoršieho scenára, perspektívu stať sa scénou veľkej európskej, možno svetovej vojny, perspektívu kompletnej likvidácie krajiny a národa…  Kde a kedy sa stala osudná  chyba?

Vitalij Zacharčenko:

Táto osudná chyba je už dnes očividná, ale zatiaľ sa o nej boja hovoriť nahlas.

Katastrofa Ukrajiny sa začala navonok jednoduchými, zdanlivo neškodnými, ale mimoriadne zhubnými ideami, ktoré boli  ponúknuté  a, čo je najsmutnejšie, aj prijaté veľkou časťou ukrajinskej spoločnosti.

Prvá idea: Ukrajina –  to nie je Rusko, tým viac nie ZSSR, ale čosi celkom iné, čo má  nový, zvláštny osud. Ukrajine je  dané tešiť sa zo života a prosperovať práve preto, lebo toto nové striktne prerušuje spojenie s Ruskom a ZSSR a robí definitívny  kríž nad doterajšími dejinami. Táto idea nie je nová, odtrhávať Ukrajinu od Ruska začali pred stovkami rokov, pričom to vždy malo svoje praktické ciele, napríklad pripojenie časti Ukrajiny k Rakúsko-Uhorsku, čo občas aj vychádzalo.

Formulácia „nie Rusko“ znamenala dôsledné ideové a programové odmietanie všetkého ruského akúsi pomyslenú  čiaru, ktorú niekto urobil pod našimi tisícročnými  dejinami a povedal, že táto čiara je posledná a definitívna, že spoločné dejiny Ukrajiny a Ruska sa skončili. Potom sa začalo postupné formovanie  fantazmagorickej tézy o prevahe „kultúrnych, civilizovaných“ Ukrajincov nad „divokými“ ruskými barbarmi.

A, nakoniec,  fatálnou sa stala idea: Ukrajina – to je antiRusko, Ukrajina bude bojovať s Ruskom a zvíťazí nad Ruskom, pričom  až zarážajúco rýchlo bol sformovaný obraz Ruska ako nepriateľa. Zmyslom existencie Ukrajiny sa takto stal zápas s Ruskom.

Túto trpkú pravdu je nutné si podľa možnosti čo najhlbšie uvedomiť,   treba si ju ustavične opakovať a zdôrazňovať:  Ukrajine ponúkli — a ona ich prijala! — sebazničujúce (niekto by sa  možno vyjadril  ešte tvrdšie), samovražedné idey. Nijako inak než samovražda sa nedá pomenovať vojna s Ruskom, ku ktorej Ukrajinu už roky postrkávajú zo všetkých strán… Také sú  hlavné príčiny tragédie krajiny —  ničivé, samovražedné idey boli vštepené  novému štátu Ukrajine a tieto idey sa už čiastočne realizovali.