Sergej Chelemendik – nová kniha Vladár –  Časť 2.  – Európa sirôt a nepoužiteľných vládcov – kapitola 1 – Kto ma moc a kto ma peniaze

  rodičov

9.2.2016

Situáciu v Európe dnes dobre vystihuje anekdota zo série čierneho humoru.

Opitý kovboj príde ku chlapcovi, ktorý sa prechádza so svojou rodinou v parku a hovorí mu:

„Poď ku mne, sirota, dám ti desať centov.“

„Ale ja nie som sirota, ujo,“ hovorí mu chlapec. „Tu je môj tato, mama, dedko a babka.“

Kovboj vytasí svoj obľúbený kolt, všetkých okrem chlapca zastrelí a zopakuje:

„Poď ku mne, sirota, dám ti desať centov.“

Európa je dnes sirota –   rodičov, dedov a babky  zastrelil opitý americký kovboj.

Zastrelil dejiny Európy, štátnosť, tradície, kultúru – to všetko sú teraz  mŕtve „mamy“ a „babky“.

Desať centov ale nedal.

Touto metaforou začínam svoje rozprávanie o moci v Európe, o tom, kto sú európski vladári a vládcovia, či vôbec niekde existujú, či majú moc a čo dnes v Európe znamená táto moc, ktorá pripomína dieru v praclíku.

Najskôr si ale položme otázku, čo je to vôbec moc.

Otázka je zložitejšia než  by sa na prvý pohľad  mohlo zdať.

V časoch Niccola Machiavelliho bolo  na ňu ľahšie odpovedať – moc bola natoľko viditeľná, že sa nedalo nevšimnúť si ju.

Vladári popravovali, udeľovali milosť, viedli vojny všetkým priamo pred očami.

Veľký Niccolo im udeľoval dôležité a cenné rady, ako robiť všetko správne.

Dnes všetci jednohlasne tvrdia, že moc, to sú iba peniaze a kto  má peniaze, ten má aj moc.

Spochybňovať túto myšlienku sa nepatrí, napriek tomu sa o to  pokúsim a začnem jednoduchým, detským argumentom.

Ak moc  sú peniaze, znamená to teda, že ak niekomu odoberieš peniaze, odoberieš mu aj moc?

Vymažeš nuly z počítača, vlámeš sa do trezoru a moc je stratená?

Prečo potom tak nerobia všetci?

Možno je všetko naopak – kto má moc, má aj peniaze?

Možno peniaze bez moci sú práve tá diera do praclíka, uši mŕtveho oslíka?

Tým viac peniaze, s ktorými sme si z nutnosti zvykli mať dočinenia.

Keď na jeden dolár – papierový, alebo počítačový – pripadá sto dolárov v „derivátoch“, ktoré nie sú ničím iným než  žetónmi v kasíne banksterov.

Keď najstrašnejšie tajomstvo sveta je – kto sú majitelia  bánk, investičných fondov a búrz.

Toto tajomstvo je apriori neriešiteľné, všetko je tak  zapletené, že reálne sa ani nevie, kto všetko to zaplietal.

Lebo zaplietalo veľa hráčov súčasne, každý zo svojho konca.

Peniaze  –   nie sú moc, sú atribútom moci, nástrojom moci, ktorý dnes zámerne vyzerá a zámerne sa podáva ako hlavný nástroj.

Moc je základ akéhokoľvek ľudského spoločenstva, moc je inštinkt na základe ktorého dochádza k podriaďovaniu sa jedných ľudí druhým, moc je základ akejkoľvek sociálnej hierarchie.

Moc existuje aj v zvieracej ríši. Všetci  iste počuli o alfa samcoch, ktorí  najviac zožerú a najúspešnejšie zo všetkých sa rozmnožujú.

Napríklad taký  ťaví alfa samec si vychutnáva svoju moc iba tri-štyri mesiace za život. Hneď ako dosiahne postavenie alfa samca, zamestnáva ho pokrývanie ťavích samíc a ich stráženie, v prestávkach bojuje s inými nie alfa-samcami, ktorí tiež veľmi túžia pokrývať ťavie samice.

Ťaví alfa samec ich nemilosrdne odháňa, pokým  úplne nevyčerpá všetky svoje sily a nezahynie od vysilenia.

So svojím alfa osudom je spokojný a šťastný, napriek tomu, že sa zo všetkých svojich ťavích síl namáhal, alebo pokrýval, alebo porážal svojich súperov, dokonca ani nemal kedy sa nažrať.

Slastne odpočívajúc pred svojím hrdinským koncom, tento ťaví alfa samec môže sledovať, ako ho strieda nový šťastlivec.

Rovnako aj on napokon  vyčerpá svoje sily a zahynie na vrchole slávy.

Nuž,  takýto hrdinský národ sú  ťavy – a nielen ony.

Prečo sa  alfa samce takto správajú?

Správne, aby odovzdali svoje, práve svoje gény, a tak sa rozmnožili.

Akú z toho môžu mať radosť tí, čo hynú  od vyčerpania?

Kto ich tomuto všetkému naučil?

Venujú  sa prirodzenému výberu, lebo sa to dočítali v Darwinovi?

Nie, sú nevzdelané, všetko v nich založila matka príroda. A nielen v nich.

Moc pôsobí vždy a všade – vo svete zvierat, tým viac vo svete ľudí.

Ľudia však obvykle nedosahujú ušľachtilé a účelné správanie tiav. Teda, po tom ako si dosiahol postavenie alfa samca, pokryl si všetky samice, dal si potomstvo, stiahneš sa a ustúpiš miesto novému alfa samcovi.

Moc v ľudskom svete je nesmierne zložitá, mnohotvárna a protirečivá. Obzvlášť však ubíja skutočnosť, že moc sa stáva čoraz  abstraktnejšou, menej zrozumiteľnou.

Moc existuje, pôsobí na všetkých, ale nikto jej nerozumie.

Opäť sa ale vráťme  k požehnaným časom nášho učiteľa Niccola.

Knieža, ktoré bolo súčasne vladárom, realizovalo  v stredovekej Florencii moc, posvätenú tradíciami a cirkvou, rámcovanú zákonmi, svetskými aj cirkevnými.

Vládol konkrétne: tu je vojna, tu  vzbura, tu  poprava.

A teraz?

Kde je teraz táto moc v Európe, kto sú jej nositelia, v čom  konkrétne sa moc prejavuje?

Vlastne v ničom.

O všetkom rozhoduje  akýsi záhadný globálny prediktor –   ktorého si tiež vymýšľajú, rovnako ako  si vymýšľajú deriváty, akcie, cenné papiere –  ktorý tiež neexistuje.

Nikto nevie, kto stojí za prejavmi moci v Európe, povedal by som, že je to až benádejne nejasné. Verzií  existuje veľa, kto je ale  autorom myšlienky, to nevieme.

Hordy Arabov  začali aktívne a verejne znásilňovať ženy v Nemecku, neverejne to už robia dávno, no nikto za to nenesie vinu.

Jednoducho, tak to vyšlo a vychádza aj ďalej, prebiehajú objektívne procesy.

Arabov objektívne doviezli do Nemecka, objektívne sa im žiadajú ženy, objektívne ich znásilňujú a nemecké ženy toto všetko subjektívne prežívajú.

Objektívne si však budú musieť zvyknúť a prispôsobiť sa.

K otázke moci v Európe a nielen k nej, sa v tejto knihe  vrátim ešte neraz.

Pretože je to tá najdôležitejšia otázka.